Sme čudní. Fakt. Vážne.

Som šťastný, keď sedím pred počítačom, cítim sa pri ňom ako doma, medzi ľuďmi, ktorí ma nepoznajú. Môžem sa tváriť, že som najväčší frajer. Keď ma nakoniec odhalia za chudáka, čo má vždy nakoniec pravdu ale nikto ho nepočúval (a okolie na to doplatilo), poteším sa a pokračujeme, lebo oni sú takí istí.

Potom vstanem. Uvedomím si, čo sa práve stalo. Tí ľudia ma počúvali, lebo som mal pravdu. Oni si vážili, že som im na rovinu povedal, čo si myslím. Nemali problém, keď som ich konštruktívne kritizoval, zobrali si to ako dôvod pre zlepšenie.

Uvedomím si, že keď som vstal, tieto veci sa stali nereálnymi. Tí ľudia sveta stojatého ma nepočúvajú, počúvajú tých, čo klamú. Oni si nevážia pravdu, urazia sa za ňu, ale tešia sa z lichotivých klamstiev. Kritizovanie berú ako urážku, pokračujú v robení chýb lebo je to pohodlné.

Nemám rád svet stojatý, som smutný zo smeru ktorým sa nakláňa. Čakám, kedy sa nakloní tak, až sa prevrhne. Bude rachot? Alebo ho podporí pilier sediaci? Svet stojatý sa prelomí na 2 časti, lebo svet sediaci ho celý neudrží. Vrchná časť padne, padne do priepasti nad ktorou stojíme a sedíme, vrchná časť: lichotiaca, klamúca, pohodlná padne. Prispôsobiví budú vládnuť lebo tak je to napísané, predpovedané a potvrdené (v O pôvode druhov samozrejme).

Sedieť, či nesedieť?